Čo okrem permakultúry mi dal kurz na Brdárke

 „Nemusí mať človek drahý kurz na Brdárke, aby si vedel urobiť permakultúrnu záhradu.“ To bola veta, v ktorej …

„Nemusí mať človek drahý kurz na Brdárke, aby si vedel urobiť permakultúrnu záhradu.“ To bola veta, v ktorej som sa od jednej zaujímavej babky prvýkrát dozvedela, že existuje malebná dedinka s týmto názvom na východnom Slovensku. Že sa v nej teraz na jar 2015 organizuje úplný kurz permakultúrneho dizajnu, som zistila, keď som si to v ten februárový večer vygooglila. Pri čítaní obsahu kurzu ma čím ďalej jasnejší pocit priviedol k uvedomeniu, že tá permakultúra mi znie veľmi zmysluplne a hoci som neštudovala ani architektúru, záhradníctvo, či dizajn, tento kurz je to, čo ja teraz fakt chcem. Aj cena po prepočítaní na dni, nocľahy a jedlo mi prišla ako úplne v pohode.

Až sa mi srdce od radosti rozbúchalo :). V máločom som mala tak jasno ako v tomto a za tak krátky čas. O slove permakultúra som dovtedy len počula a mala som predstavu, že je to niečo teraz moderné a podľa toho sa majú rozumne a s čo najmenšou námahou (hoci pre oko aj v neporiadku) pestovať potraviny.

Že v Brdárke nesvieti v noci pouličné osvetlenie, nás upozornili vopred, reku aby sme si zobrali baterky. Tešila som sa, ako nádherne tam bude vidno hviezdy, čo veru aj bolo. Priam na dosah ruky. Na drevené búdky separačných záchodov nás neupozornili, možno aj preto, že to brali ako podobnú prirodzenosť ako tie hviezdy.

Ako sme sa v ten marcový piatok postupne schádzali z rôznych kútov Slovenska, dochádzalo mi, že som tu správne. Energická žienka Paťa nás svojou úprimnosťou, umným a prirodzene logickým spájaním faktov a bohatých skúseností vždy naplno vtiahla do každučkej témy, ktorú lektorovala. Cítila som sa ako na spoločnej mocnej vlne súladu a pochopenia. Ako keby som si doslova rozpomínala na logické súvislosti, na ktoré som z nejakého dôvodu pozabudla alebo ich nebrala do úvahy. Nie že by som dovtedy nevedela napríklad o tom, že korene stromov spolu s hubami úžasne pomáhajú sebe a ďalšiemu životnému kolobehu. Nie že by som doteraz netušila, že záchod splachujeme pitnou vodou. Ale vďaka Pati, Tinovi, Marcelovi, Tiborovi, Edovi, Brunovi, Paulíne a Dodovi, ktorí pútavo podávali témy nadväzujúce a prepájajúce sa ako stavebnica, mi naskakovali silné uvedomenia. K tomu živé diskusie s nami všetkými – účastníkmi. Až som očami gúľala, ako je možné, že som toto, tamto alebo ono doteraz nevidela. Ahaaa efekt na bežiacom páse.

Lekcie a informácie v nich mi prišli logické – racionálne – prirodzené. Pre každý problém praktické a uchopiteľné riešenia s možnosťami ďalšieho rozvíjania a vylepšovania. Dodávali mi pokoj do duše, že nie je pointa byť hneď dokonalý, ale cielene trpezlivo kráčať k tomu. Na stovky vyslovených či len pomyslených „prečo“ prichádzali zmysluplné odpovede. K tomu trefné praktické cvičenia i domáce úlohy odhaľujúce vždy kúsok viac z nás a v nás. Asi sa aj so mnou niečo dialo, lebo hoci som absolvovala rôzne štúdiá aj s praktickými vyskúšaniami (vysokoškolské, tréningy, kurzy), zdalo sa mi, ako keby som sa doteraz nikdy tak intenzívnymi dúškami nevzdelávala. Hm, aké som to asi mala doteraz, dávam si otázku :). Parádne a trend je rastúci. Fakt ako v permakultúre, aj pre vzdelávanie sú možné výnosy neobmedzené.

Spoznávaním ľudí, ktorí sme sa zišli na tohtoročnom kurze, sa mi potvrdzoval ďalší úžasný pocit, že nech sme z akéhokoľvek cesta, rodiny či pracovného zaradenia, máme toho obrovsky veľa spoločného. A koľko tvorivého potenciálu k tomu! Najviac som si ho užila v našej skupinke s Jankou, Zuzkou a Milanom pri zdolávaní domácich úloh prispievajúcich k získavaniu reálnych skúseností s dizajnovaním. Samozrejme, s vlastným dizajnovaním v tej správnej fáze, keď máme vydiskutované a podľa úvodných návrhov overené, čo náš klient chce, máme za sebou kroky mapovania, zisťovania všemožných informácií a súvislostí o pozemku, klíme, pôde, vetre, ohni, vode, zdrojoch…

Tú čerešňu na šľahačke pomyselnej brdárskej torty som si zažila na poslednom – štvrtom stretnutí. Keď sme prišli v ten júnový piatok na Brdárku (oslabení o 1 člena tímu) mali sme na krásnom veľkom papieri ceruzkou nakreslených pár štruktúr. Vyzeralo to biedne popri premakaných výkresoch a technických správach našich kamarátov z iných skupín. Vedeli sme, že nás táto práca ešte len čaká. S úprimnou pokorou som sa tešila, keď som si všimla, že snáď prvýkrát v živote pri tej zodpovednosti a krátiacemu sa času na mňa neprišli vlny stresu a tlačenia na seba a členov tímu. Respektíve keď prichádzali, postačilo, že som si ich včas uvedomila a nepotrebovala som sa hnevať, nikoho nútiť či tlačiť. Naozaj som si užívala pocit, že pri najlepšom vedomí a svedomí sa snažím robiť najlepšie, čo viem (či už komunikovať, navrhovať, kresliť alebo písať). A že tak je to správne. Že keď to takto vydržím trpezlivo robiť do okamihu, kým budem s výsledkom spokojná, nemusím sa báť. Ten výsledok príde.

A prišiel až taký úžasný, že s podobnými dojmami sa mi zverila aj Janka a vnímala som to aj z Milana. Proste sme robili to, čo bolo v tých sobotných chvíľach od tretej poobede do tretej rána treba. Či revidovanie a prepisovanie technickej správy podľa posledného dohodnutého návrhu. Alebo dopĺňanie a úprava tabuliek, diktovanie názvov rastlín pre správne zakreslenie či vyfarbovanie. Ako účastníci vedomí si tohto procesu tvorby a učenia sa sme sa s primeranou dávkou vážnosti úžasne zabávali. Nepopísateľný pocit sa dostavil, keď sme si uvedomili a aj vyslovili, že tie štruktúry sme vlastne premiestňovali až dovtedy, kým si nenašli to miesto, na ktoré naozaj patria. Ako keby bolo nejakou „rozumnou silou“ dané, kam tieto drobné „puzzle – skladačky“ patria, a nám sa podarilo nájsť tie miesta na prázdnom papieri a farebne ich tam zakresliť. V jednej chvíli sme mali hotovo.

Nie že by to bola dokonalosť sama a už ani slamkou sa nedá pohnúť pre vylepšenie. Práve naopak. My sme dospeli do okamihu, ktorý sme akosi intuitívne zhodnotili ako ten bod, kedy sme s výsledkom našej práce vzhľadom na všetky vstupy a výstupy spokojní, a v tom okamihu sme prácu na dizajne skončili. S pocitom, že toto je práca, za ktorú sa vieme postaviť. Výsledok, ktorý v našich očiach je úplný a zároveň v prípade ďalšieho záujmu ho vieme ďalej diskutovať, vylepšovať a dopĺňať ďalšie detaily.

Ďakujem vám všetkým, priatelia, s ktorými som mala tú česť sa spoznať, spolupracovať, učiť sa a rásť. Teším sa na pokračovanie týchto krásnych napĺňajúcich chvíľ.

Jana Adamová
23.6.2015